Od nepamäti „kreslíme smajlíky“ na okná do našich súkromných svetov. Prst, ktorý prechádza po skle, môže byť biely, čierny, žltý, môže patriť malému školákovi, teenagerovi, prezidentovi nadnárodnej korporácie, rovnako ako upratovačke či skladníkovi, jedno ale majú všetky spoločné. Po celý, Bohom alebo osudom vymeraný čas, sa snažia namaľovať práve viac či menej presvedčivú ilúziu šťastia, ktorou by ohromili svoje okolie a „umlčali“ samých seba.. Presnejšie hlások, ktorý napovedá, že ak chceme SKUTOČNE žiť, musíme prestať dýchať na sklo, zotrieť hmlu strachu a i za cenu sĺz, zlyhaní, neúspechov a strát vyhrnúť rukávy a postaviť sa z očí do očí realite..
..Sú skoro tri hodiny ráno a ja tak, ako nespočetne veľa nocí predtým, sedím za pracovným stolom a rozmýšľam..
Niekedy si tak hovorím: „Panebože, čo mám robiť? Ako chceš, aby som šla ďalej?
Žijem v dobe, ktorej vôbec nerozumiem, ktorá často nerozumie mne.. Nechápem ako je možné, že hĺbka „priateľstva“ je často priamo úmerná výške bankového konta, prečo zdravie človeka premieňame na zisk, profitujeme z jeho utrpenia a potom v oblekoch a kravatách sadáme za stoly pred novinárov, aby sme to obhájili? Ako si môžeme nevšímať, že rokmi je z našej spoločnosti čoraz viac „preparovaná“ ľudskosť??? Podľa akého kľúča vlastne staviame svoje rebríčky hodnôt???
Nechápem. Nemôžem. Nechcem. A určite (dúfam) nie len ja.
Je nekonečne veľa otázok, na ktoré nevieme a možno sa ani nedozvieme nijaké odpovede.
No, pokiaľ sa dá, asi predsa len treba ísť ďalej.. Už len preto, že šanca, ktorú sme dostali, je jediná a hoc nikdy presne nevieme, koľko kapitol bude mať práve tá naša kniha života, každá stránka nového dňa je výzvou. A šancou ako aj zdanlivej dráme napísať rozprávkový koniec..
Takéto nočné rozjímanie cez blog možno vyznieva depresívne, no prinútilo ma zamyslieť sa aj nad tými, za ktorých som vďačná. Ktorí, i keď to nie je vždy ľahké, napriek záľahe mojich chýb a slabostí, sú tými, ktorí dodajú nielen chuť nevzdávať boje, ale aj vieru, že majú zmysel a nádej, že ich vybojujem do konca..
Možno patetické, ale pravdivé..
ĎAKUJEM :)