Ak by sme sa pokúšali nájsť príčinu tohto javu, zrejme by to mnohí uzavreli aj takto: "Pred rokom osemdesiatdeväť boli handicapovaní zväčša umiestňovaní v ústavoch a odsúvaní na perifériu spoločnosti, preto o nich vieme tak málo." Iste, aj toto je snáď jeden z dôvodov, pre ktorý dnes idem po ulici a ľudia sa s otázkou v očiach obzerajú, prípadne sa snažia tváriť úplne neprítomne. Pri tom sa stačí len spýtať, veď my nehryzieme. Tu však prichádza k slovu staré známe: "Človek sa bojí nepoznaného." A tak, mnohí prejdu okolo vás mlčky, s pohľadom upretým kamsi do neznáma.
Nájdu sa však aj takí, čo sa pristavia, priateľsky sa usmejú, prípadne poprajú všetko dobré. Poväčšine sa však snažia len ospravedlniť sa za svoje dieťa, ktoré bezstarostne pricupitá a je mu jedno, či máte v rukách barly alebo sedíte na vozíku. Zdvihne k vám zrak a s pocitom samozrejmosti vám položí otázku: „Teta, a prečo ty sa vozíš?“ Vtedy odpovedám frázou, ktorá síce neobsahuje žiaden odborný žargón, no pre takéto malé stvorenie je postačujúca: „Bolia ma nožičky, vieš?“ Potom si zamávame a každý sa poberieme svojim smerom. Nie je dôležité poznať latinské názvy ochorení ani ovládať všetok teoretický základ z „múdrych“ kníh. Možno by stačilo len požičať si trošku tej detskej otvorenosti, a jednoducho sa rozprávať...
Dosť často sa tiež stretávam s prejavmi ľútosti. A práve ľútosť mi zo všetkých ľudských postojov k postihnutým prekáža najviac. Vážim si súcit, no ľudia jednoducho nechápu, že my sme takí istí, ako oni. Študujeme, pracujeme, cestujeme, snívame... Prosto, snažíme sa užiť si život v rámci možností naplno. Nepotrebujeme ľútosť, ale konkrétnu pomoc. A to je už otázka nie len pre občanov našej krajiny, ale možno aj pre ústavných a verejných činiteľov nášho štátu. Ako to, že dnes, keď sme v Európskej Únii a dvadsiatomprvom storočí, je pre vozíčkara stále prakticky nemožné prejsť sa mestom bez toho, aby narazil na obrubníky, schody do podchodov a podobne?
Minulý rok som v rámci medzinárodného projektu „Spojení proti bariéram“ navštívila Barcelonu a môžem povedať, že som si pripadala ako v inom svete. Celé mesto bolo bezbariérové. Všetko od chodníkov, staníc metra, obchodov, až po toalety. Až na asi dva nefungujúce výťahy, sme nemali žiaden problém dostať sa kamkoľvek. No aj tak sme predposledný deň mali v meste demonštráciu proti bariéram, povolenú starostom. Až tam som si uvedomila odlišnosti v zmýšľaní a mentalite jednotlivých národov. Zatiaľ čo tu v Bratislave by vás väčšina okoloidúcich pri najlepšom odignorovala, v Barcelone za nami ľudia, ktorým sme nedali letáčik, utekali.
V tomto smere máme teda my, Slováci čo dobiehať...
Aby som to uzavrela, Niekto si myslí, že keď príde a poľutuje alebo dá na Vianoce pár tisíc do kasičky nejakej charitatívnej organizácie, kúpi si svedomie. Nie je to tak. Svedomie sa kúpiť nedá. A hoc každá koruna pomôže, oveľa väčším prínosom by pre nás postihnutých, alebo skôr znevýhodnených, bola pomoc konkrétnych ľudí konkrétnymi činmi. Ak nám umožníte „život bez bariér“, ostane tu už len jediná prekážka. Tá, ktorú máte v srdciach...